Príbeh (ne)dámy

Stála pri jeho dome . Sama nevedela ako sa tam dostala . Jednoducho to tak chcela. Posledných pár hodín si pripravovala príhovor , ktorý bol pre ňu dôležitejší ako hocktorý iný. To čakanie bolo nekonečné . Sekundy trvali ako minúty a minúty ako hodiny. Stále nič. Príde ? Prečo som vlastne tu ? Čo mu chcem vlastne povedať? Také a tomu podobné otázky si opakovala niekoľkokrát za sebou . Zvrtla sa a chcela odísť . Neskoro. Stál tam v starých teplákoch prehrabujúc si svoje strapaté vlasy.
Zrazu ostalo v jej hlave prázdno. Niekoľko hodinová príprava na tento predslov bola úplne zbytočná. Nezmohla sa ani na obyčajné ahoj. Ruky sa jej triasli a ona nevedela čo so sebou robiť. Zhlboka sa nadýchla a pristúpila bližšie. Obidvaja mlčali . Pohľadom jej naznačil, aby si sadli do altánku. Rýchlym krokom išiel k altánku a sadol si . Ona taká odvážna nebola. Pomalým krokom smerovala k altánku a sadla si oproti nemu. Lukáš vybral z vrecka balíček cigariet a jednu si zapálil.
Nik nepovedal ani slovo. Skoro ako nemý film. V jej hlave sa premietali všetky možné scenáre. Mala na jazyku toľko vecí, ale nedokázala povedať ani slovo. Mlčala. Zrazu akoby sa v nej prebrala odvaha a začala hovoriť . Mrzelo ju to. Spustila asi sedemminútový monológ o tom, ako sa s tým nevie zmieriť. Sama sa tak rozhodla a ona to veľmi dobre vedela. Niekedy považovala alkohol za pomôcku k získaniu chlapca, ale teraz o jedného chlapca kvôli nemu prišla. Malo to tak byť ? Vraj sa každý učí zo svojich vlastných chýb, ale prečo sa o nich dozvedáme až keď je neskoro ? V tej chvíli bola ochotná dať všetko aj s vedomím, že sa jej nič nevráti. Svoj prehovor ukončila slovami: ,, Ďakujem, že si si našiel čas. Ahoj. ´´ Rozhodne sa postavila a odišla. Ani sa neobzrela, ale kráčala pomaly.
V kútiku duše dúfala, že ju zastaví. Každým krokom sa jej hrnulo do očí viac slz. Triasli sa jej kolená a nevnímala vôbec nič. Len kráčala. Na stanicu to bolo dva kilometre, ale v tej chvíli jej to bolo úplne jedno. Uľavilo sa jej. Prešla niekoľko metrov. Zastavila a otočila sa. Nič. Nikto . Išla ďalej.
Zrazu niekto zakričal jej meno. Otočila sa a na bicykli uvidela jeho mladšieho brata. Rozbehol sa a tesne pred ňou rýchlo zabrzdil . Hodil bicykel na zem a zavesil sa jej okolo krku. Vyčaroval jej úsmev na tvári. Bol sklamaný z toho, že ho jeho kamarátka neprišla ani pozdraviť. Objala ho. Nežne ho pobozkala na čelo a dúfala, že mu to bude stačiť. Nestačilo. Je to predsa dieťa. Zvedavé a veľmi hravé. Pýtala sa ho ako sa mu darí v škole a mnoho ďalších vecí. Mala ho veľmi rada. Niekoľko dní pred tým mu mala prísť na vystúpenie , ale už nemala možnosť. Už netvorili pár a málo ľudí by pochopilo skutočný zámer návštevy ich dediny. Bolo jej to veľmi ľúto. Ospravedlnila sa mu a zas ho objala. Musela už ísť, aj keď nechcela. Dala mu ešte jednu pusu na čelo, pošepkala mu do ucha jedno úprimné prepáč, vstala a odišla.
Obzrela sa ešte raz dozadu a so slzami v očiach mu odfúkla jeden sladký božtek. Na pár sekúnd sa ešte pozrela na ich dom a zbadala ho stáť na ceste pred domom pozorujúc ju a malého Marka.
Áno, a presne vtedy som vstala. Zdvihla som hlavu z mokrého oplakaného vankúša a povedala si, že ja už fakt nie som normálna. Ta tajná uplakaná dievčina som bola ja a ten ignorant bol môj bývalý priateľ. Musí sa mi pchať aj do mojich snov ?