Príbeh (ne)dámy

Sklamaná , zároveň šťastná s chtíčom zažiť niečo nové . Sídliskové životy sú tým istým kolobehom už dlhé mesiace, možno i roky. Človek na ceste životom hľadí niečo, čo bude mať zmysel. Niečo čo nás bude posúvať vpred. Jednoducho niečo čo nám vyčarí úsmev na tvári. Jedno veľké NIEČO ! 🙂 Pre každého je to veľké NIEČO niečo iné.

Pod rúškom tajomstva toho môjho niečoho sú len dve veci . Byť šťastná a robiť ľudí šťastnými. Lenže ako ? Na každej ceste sa stretávame s prekážkami. Tak isto to funguje aj na ceste životom. Zákruta, semafory , údolia, kopce či hocičo iné, čo nám môže znepríjemniť cestu. Niekedy jednoducho musíš spomaliť a rozhodnúť sa kam vlastne ísť . V živote nemáme navigáciu aby nám ukázala smer . Ešte aj pri kúpe navigácie je návod na použitie. Prečo také niečo nedajú človeku, keď sa narodí ? Návod na život. Hneď by bolo všetko oveľa jednoduchšie. Najväčším paradoxom je to , že pokiaľ nemáme cieľ, nemáme kam ísť. A budeme sa len túlať a túlať cestami , poľami či mestami.

Každý z nás zažíva pri rozhodnutiach dilemu . Pre niekoho je dilema to , že či si dá pivo alebo nejakú tú borovičku. Niekto sa rozhoduje medzi obedovým menom v reštaurácii . Dám si mäso alebo len cestoviny so syrom ? Niekto sa rozhoduje medzi dvoma partnermi. Mať svadbu alebo nie ? Zobrať pôžičku alebo nie ? Je to dobré riešenie alebo nie ? Každý z nás to určite pozná, ale každý v inej podobe.

A čo je vlastne lepšie ? Milovať, trápiť sa a nebyť milovaný alebo byť milovaný, klamať a nemilovať ? Kto mi na toto odpovie ? Sny, ktoré každú noc menia svoju podobu mi nijako nepomáhajú . Ľudia okolo mňa ? Nie, aj tak budem robiť podľa seba . Toľko samoty a zároveň toľko pocitu , že ťa niekto má rád. Možno lásky ? Nie, láska neexistuje. Alebo áno ? Asi áno, ale nie ideálna. Je potrebné robiť kompromisy ? Nič mi to nehovorí.

Lenže ako sa tak zamýšľam nič nie je stratené. Čo ak zajtra spoznám otca svojich detí ? (Haha!Snáď nie!) . Mám vo zvyku každého dobre vyzerajúceho sympatického sebavedomého vygelovaného muža pred priateľkami nazvať ako potencionálneho adepta na otca mojich detí . Od srdca sa priznám , nebolo by to vhodné ak by sa mi to niekedy splnilo. Bola by som na tom pravdepodobne horšie ako nejaká tá potmavšia ženička z osady so siedmymi deťmi. Ale načo by to bolo ? Už by to nebola dilema, ale tri – dilema .

Miestami sa zamýšľam nad tým, že ideálnym riešením bude naozaj to , keď nejako do tej tridsiatky prežijem . Možno si vybudujem nejakú tú karieročku a jednoducho budem pracovať . Budem sama v jednoizbovom byte, kúpim si deväť mačiek a môj život bude priam ideálny. A vtedy si budem môcť povedať, že mám NIEČO čo som si niekedy želala len tak zo srandy .